Gerlachovský
štít 2655m krčmárovým žľabom, alebo prvé rande s cepínom
„Pozri si
na youtube krčmársky žľab na Gerlach, že ci by si to dala?“...sedím
s kamoškami na vínku a zdá sa mi že by som dala hocičo! Pozriem si na
malom displeji mobilu nejaké zasnežene video, potom hodím do Google „Krčmársky
žľab smrť“, paráda, nikto sa tam ešte nezabil a odpíšem, že ideme! Poznáme
sa dva týždne, nebudem predsa za padavku! Ja viem, že normálne sa na piate
rande chodí do kina ale stále zimný Gerlach sa mi zdá vzrušujúcejší.
„Máš
poloautomaty? Primaloftovú bundu? Cepín a mačky?„ ojoooj...tak rýchlo
zisťujem od kolegu kde sa dá v Bratislave kúpiť všetko na jednom mieste
a nabieham po „online štúdiu“ do Treklandu.
Po dvoch
hodinách si nesiem nové poloautomaty Millet hrdo, ako keby ich robil Manolo
Blahnic (a aj približne toľko staliJ). Ochota
a vedomosti chalana z Treklandu boli neskutočné, vrelo doporučujem,
aj v prípade že vlastne netušíte čo chcete.
A je
tu deň „D“... tak a ideme na to...5:30 sa v Tatranskej Polianke
stretávame s naším vodcom Tomášom. Mladý, chudý a v pohode.
Zatiaľ dobré. 6.00 stojíme pred Sliezskym domom, vyfasujem mačky a cepín
a ideme.
Jožko
s Tomášom nahodili svižné tempo a sú schopní stále rozprávať, snažím
sa veľmi nezaostávať, Jožko ma predstavil ako triatlonistku! No koniec! Tak
žiadne flákanie! J
Asi po
60minútach sa odpájame pri Dlhom plese zo značeného chodníka ktorý vedie na
Poľský hrebeň a prechádzame skalnatou suťou do miesta odkiaľ krásne vidíme
celý Krčmárov žľab.
Je v ňom vidieť dvoch ľudí, ktorí pred nami idú tou
istou cestou. Obúvame mačky, Tomáš nás naväzuje na lano a dáva krátku
inštruktáž ako držať cepín a v prípade pádu prežiťJ. Stále sa mi to celé zdá
ohromne vzrušujúce! So snehom pod nohami sa začína tá náročnejšia časť našej
cesty. S mačkami som sa zladila celkom rýchlo a cepín je tiež
v stúpaní v strmom svahu veľká opora. Čo neutiahnu nohy, utiahnu
ruky. Som vďačná za každý photoshooting, lebo miestami lapám po dychu. Pár,
ktorý ide pred nami nám občas zhodí nejaké kamienky na hlavu a tak
oceňujem prilbu na hlave. Žľabom cez skalný prah v jednej tretine vystúpime do sedla
a máme nenormálny výhľad! Keď sa pozriem zhora na žľab ktorým sme práve
vystúpili cítim sa prinajmenšom ako Barabášová dcéra. Bože maminka odpadne keď
uvidí fotky!
Ale ako to v živote chodí, s hrdosťou prichádzajú pády!
Pri pauze v sedle Jožko mačkou zavadí o nohavicu a rukou dopadá
na skalu! Z odstupom času sa smejeme, že v celých Tatrách bola jediná
nepokrytá snehom a zrovna tú si musel vybrať, no na tom mieste nám to
vtipné vôbec nepripadalo. Ranu má škaredú a hlbokú, ale vyťahujem
lekárničku ktorou ma vyzbrojili v Treklande a ranu mu dezinfikujeme
a zaväzujeme. Na to mokrá rukavica a začala sa tá menej zábavná časť
cesty, keďže Jožko je ľavák a cepín bude potrebovať ešte pár hodín. Navyše
Tomáš zisťuje, že povodne plánovaná trasa na vrchol nie je v dobrom stave
a s dvomi „cepermi“ na lane by to bolo nebezpečné prechádzať
a tak navrhuje zísť o cca 150 výškových metrov dole (cestou
prvo-výstupcov) a pretraverzovať na klasickú zimnú výstupovú trasu nad Batizovskou próbou.
Keďže reálne netuším čo to znamená a vidím že Jožkovi sa nalieva krv nie
len do ruky (ale aj do hlavy J)
súhlasím zo všetkým čo kto povie.
 |
| Krčmárov žľab |
 |
| Pohľad zhora na Krčmárov žľab |
Po celkom
výživnom zostupe je to už následne len prudké stúpanie nahor. Slnko svieti ako
bláznivé, sneh je hodne mokrý a každý krok je len taký polovičný. Mám toho
dosť, ale zastať sa nedá. Tomáš predo mnou ma ťahá a Jožko za mnou ma
tlačíJ. Tesne pod vrcholom je krátka
vyľadnená stena ale čochvíľa sme hore! Sme hore! Bože to je pocit! Výhľad
ktorý sa nedá zachytiť, popísať, len zažiť! Pozerám sa na Jožka a od toho
okamihu viem, že je to ON. Je naštvaný, mokrý, doráňaný, z rukavice mu
trčí odmotaný obväz ale v kútiku úst má ten svoj úsmev - je to ON. Naša
prvá spoločná vrcholovka, doplnenie tekutín a už LEN zísť dole.
Cesta dole
k próbe (vraj od slova sprobovať J) je
mokrá, sneh nedrží a každý tretí krok skončím na zadku. Tomáš za mnou ma
zakaždým lanom dvíha ako psíka a tak bojujem, lebo raz to skončiť musí.
Prídeme k spomínanej próbe a tam si prvýkrát poviem, že nie toto
nedám! Asi 20 metrová rovná stena dole, ktorá je síce vyistená kovovými kramľami,
ale sú ďaleko od seba a vlastne sa mi to celé nepáči. Skúsim vyjednávať,
že či by sa nedalo zísť inokade J. Tomáš
ma s kľudom Angličana presvedčí, že zídem. Inej cesty niet. Niekde uprostred
próby ostanem visieť na jednej ruke, mačka zaseknutá nejde pohnúť a tak si
tam visím. Tomáš ma ukľudňuje, že som na lane a nič sa nemôže stať, ale
presvedčte o tom môj paralyzovaný mozogJ. Jožko
sa o kus vráti a pomôže mi rukou vytiahnuť zaseknutú nohu! Som dole,
žijem! Opäť sa pri pohľade na to čo sme prešli cítim hrdinsky, ale rýchlo sa
snažím vrátiť k pokornejším myšlienkam. Na Batizovskom plese si odkladáme
výstroj a už len šliapeme na Sliezsky dom. Z kosodreviny sála teplo
na umretie (po snehu už ani stopy), ale už nie je čo si vyzliecť. Stretávame
ľudí ktorí idú v kraťasoch a tričku na prechádzku a prvý krát
v živote nadobúdam v horách pocit „niečoho/niekoho viac“! Ten sa zopakuje
na našich túrach ešte niekoľko krát a vždy sa končí „fackou pokory“, ale
o tom nabudúce.
Dali sme
Gerlachovský štít krčmárovým žlabom -cestou prvo-výstupcov za takmer 8 hodín,
trochu zranení, trochu dehydrovaní, ale strašne, strašne šťastní.
Nastúpené
metre: 1200 v.m.
Dĺžka
túry: 10 km
Celkový
čas: 8h
Krčmárov
žľab: 800m dĺžka, sklon 45-60 stupňov