Lomnický štít 2634m, alebo svadobná
Viem, že rokmi bude táto historka
nadobúdať rôzne variácie, alebo bolo to približne takto...
Pár dní pred tým ako sme sa prvý
krát stretli a poznali sme sa len z písania, mi napísal: „v septembri
máme svadbu na Lomničáku, v prilbách, s cepínmi a vo vibramách...už
si len musíme sadnúť, ale ja cítim že to tak bude“...a cítil to správne.
Sadli sme si...a sadli sme si aj
v nedeľu (týždeň pred svatbou) k predpovedi počasia. Čaká nás týždeň
babieho leta na ktoré mesiac čakáme. Zoberieme sa? Ja viem....v rozprávkach
niekto kľačí, niekto plače, niekto už vidí biele šaty s vlečkou, aspoň takou
ako mala lady Diana, 150 hostí ktorí sa pozerajú len na ňu...ja som nikdy po
ničom takom netúžila. A stretla som našťastie niekoho, kto tiež túžil po
tom aby nám jediným svedkom boli naše krásne hory, modrá obloha a slnko.
Pani na matrike vo Vysokých
Tatrách je úžasná a ochotná zohnať niekoho kto nás na Lomnickom Štíte oddá
a tak na 16.10.2017 kupujem lístky na Lomničák pre matrikárku
a sobášiacu a pre nás do Lomnického sedla. Všetko vybavené, timing
s rezervou, Tomáš – „náš vodca“ ktorý nás doviedol na Gerlach má
čas, už len prežiť rozlúčku so slobodou a snáď to všetko klapne. Na
poslednú chvíľu zvažujem osloviť moju tetu z cukrárne Bobčo (ináč svadobná
tortička bola mňam☺ ďakujeme) aby mi išla za svedka a nespoliehať sa na to, že bude hore
niekto ochotný svedčiť mi. V sobotu nám vodca odporučí preveriť si lanovku
do sedla, lebo jemu známy hovoril že od pondelka nejazdí...celú noc vymýšľam čo
urobíme ak má naozaj pravdu. Ráno mi na infolinke povedia, že pravdu má
a že sa ospravedlňujú za chybu v komunikácií a že mi vrátia mi
peniaze. Čo nám je samozrejme úplne nanič, my sa potrebujem na 12:00 dostaviť
na vlastnú svadbu do výšky 2634m. Lanovka z Tatranskej Lomnice ide 08:30, to nemáme šancu stihnúť podľa mojich výpočtov aj keby sme si to vyšliapali od
Skalnatého Plesa. Tomáš povie že nám jednorazový vývoz do sedla zabezpečí
a tak sa nachvíľu ukľudním, ale aj tak si v nedeľu pre istotu kupujem
lístok na lanovku na Lomničák. Ak bude na výstup krátky čas, bude lepšie keď
pôjdu len dvaja. A ja potom s nimi zleziem aspoň dole.
Deň „D“ je tu. V podstate
okrem „svadobnej kytice“ na batohu sa nelíši od všetkých ostatných výstupov. Len
ráno keď si chystám biele turistické oblečenie v duchu si poviem známe popoluškine:
„ale vždyť to jsou svatební“! Obloha je sýto modrá, dokonca ani hmla ktorá bola
deň pred tým v dolinách nie je, počasie bude dokonalé. Na lanovku
v Lomnici čaká okolo 40ľudí, ale ide to celkom rýchlo a o 09:00
sme na Skalnatom Plese.
Tomáš ide preveriť možnosti vývozu a vráti sa
s tým, že to urobia, ale až keď im skončí školenie o 10:30! Počítam
v hlave načítané časy a zo sedla na Lomničák píšu 2h – 2,5h, to
nemôžu stihnúť! Tomáš hovorí, že už to s klientom vyšiel aj za hodinu
a že to stihnú, že sa nemám báť. Zvažujú aj cestu pešo do sedla ale to je
taká nepríjemná hodinová „džubačka“, že sa spoľahnú na to že možno ich vyvezú
skôr a že to stihnú. Som bezmocná, idem na 10:00 na lanovku na Lomničák
a budem čakať. Na Skalnatom Plese sa pozerám nahor, na ten štít, na nebo
a modlím sa aby to všetko nejako vyšlo. Na Lomnickom Štíte, sa dohodnem
s čašníkmi že nám na 12:00 nachystajú vonku stôl a idem na terasu
pozerať sa či ich neuvidím. Som ako lev v klietke, alebo ako Carry keď
čakala pána Božského a on nechodil☺ Konečne ich vidím, sú nad Lomnickým sedlom a navliekajú si sedáky. Je
niečo pred 11tou. Zhora to vyzerá, že sú už už tu, ale čaká ich ešte takmer celá
cesta a viac ako 350 výškových v skalnatom teréne , miestami so
snehom. Nemôžem sa na to pozerať, najdlhšia hodina na svete. Konečne ich o
11:40 vidím po vrcholom!
On to stihne!
Idem to povedať čašníkovi, ktorý ochotne celú drámu prežíval so mnou. Sú hore!
Jožko vyzerá asi tak ako sa cíti a tak ho rýchlo zachraňujem aspoň čajom. Až
následne sa dozvedám že ich vyviezli až o 10:37 a že to celé vydupali
za hodinu! A niekde medzi tým čajom a prezliekaním a utieraním sa,
prichádzajú z lanovky matrikárka s pani poslankyňou a mojou
tetou. Sú úžasné! V bundách a turistickom oblečení. Tomáš vytiahne
z batohu košeľu s kravatou a ja viem že už to všetko dobre
dopadne. „Môžeme ísť na to“.
Nie je to ako z amerického
filmu, skôr ako z Barabášových dokumentov! Stojíme na terase, držím za
ruku Jožka, pozeráme sa na náš Gerlach v diaľke, takmer úplné bezvetrie,
slnko pečie a je také to krásne ticho ako je na vrchole vždy... všetko je
to zrazu presne také ako má byť.
Povieme dva krát áno, pokúšam sa Jožkovi na
opuchnutú ruku z túry navliecť prsteň a on mi dáva svadobnú pusu skôr
ako ho k tomu niekto vyzve. Tlieskajú ľudia, chcú sa s nami odfotiť,
nejaký Poliak s prilbou nám podáva ruku a ja si v tej chvíli
neviem spomenúť ani ako sa povie po Poľsky ďakujem☺. A je to! Tam medzi
Tatranskými štítmi, o niečo bližšie k nebu som si zobrala muža
s ktorým ma baví liezť, behať, bicyklovať, objavovať, oddychovať, smiať
sa, rozprávať sa a žiť. A život na jednom lane začína....
Nastúpané metre: 450 v.m.
Dlžka túry: 2,5 km
Celkový čas: 2h