Najvyšší kopec

Najvyšší kopec

Premýšľam či vôbec a ako sa "verejne" vysporiadať so súčasnou životnou situáciou. Vyšliapať ďalší kopec, zverejniť fotky a tváriť sa že život ide ďalej?

Ale ako povedal môj Jožko, nie sme len turisticky blog, lebo do neho dávame svoje pocity a teda aj svoje súkromie, a raz ho bude čítať aj naša dcéra a aj my si budeme spomínať s čim všetkým bol ktorý ten výstup spojený. A aj keď zatiaľ len teoreticky tuším čo to je byt mamou, viem že ju chcem vychovávať k realite. Lebo vyšliapať kopec, prekonať prevýšenie na biku, zaplávať prvý kilometer, ci sa po rokoch postaviť na bežky nie je o peknej upravenej fotke na sociálnej sieti, je to aj o bolesti v kĺboch, o nechuti začať, o zime kým sa v tenkej bunde zohrejú svaly, o horúčave s poslednou kvapkou vody po vrcholom Sv. Jure na najľahšom prevode, o strachu z pohľadu pod seba, o mokrých nohách, pľuzgieroch, defektoch, prekonaní vnútornej lenivosti...Presne tak ako život.

Lásku k horám mi vštepili rodičia. V siedmom mesiaci som bola v brušku v Roháčoch a asi od vtedy mi rovina nič nehovorí. Aj keď pubertálne obdobie zamávalo mojou výdržou, a pár krát som hodila bicykel aj seba samu v sedle Kriváňa a ďalej ani bohovi, láska k nim pretrvala. S tatinom chodíme každý rok na "panskú jazdu" na tri dni do našich hôr. A tak viem čo to je 13 hodinová tura na Východnú Vysokú, lebo veď tou istou cestou sa nikdy nevraciame:) aj to aké sú Roháče zrazu po 10 rokoch malé.

Maminka ma naučila vyšliapať na biku najprv Mičinsky kopec, potom Badínsky, potom Šturec a potom sme sa objímali na vrchu Sv. Jure, a to vám poviem, že tie posledné kilometre v slnku po tých serpentínach sú riadna makačka. A teraz mam muža, s ktorým ma spojila láska k horám a opäť posúva hranice mojej komfortnej zóny ďalej a ďalej. Preto keď teraz niekto povie že začal bicyklovať ale na Mičinú si ešte netrúfa usmievam sa lebo viem, že o nejaký čas sa bude aj on od šťastia že to zvládol.

S mojou maminkou sme mali teóriu o tom, že vyšliapať sa da každý kopec, niekedy naňho proste len musí dozrieť čas, lebo z gauča na Tour de France sa ísť nedá, alebo len treba dať najmenší prevod a trpezlivo krútiť. Verila som tomu veľmi veľmi dlho, ešte aj po tom ako ochorela a na bicykel sme jej museli  primontovať baterku. Dodnes vidím ako pomaly kráčala ku garáži, ale na biku krútila ako za starých čias. Do poslednej chvíle bojovala a nevzdávala to. Bohužiaľ, také kopce, ktoré sa vyšliapať nedajú existujú. Nebudem teda klamať ani mojej dcére, no budem ju vždy viest k tomu aby to aspoň skúsila...a verím, že si budem aj ja vždy pamätať, keď sa budem chcieť vzdať pod "kopcom" s akou obrovskou silou ten svoj posledný zdolávala ona! Ľudské telo a myseľ sú totiž zázračne a dokážu veľa krát oveľa oveľa viac ako si myslime. 

Ako hovoril môj tréner: „Keď nevládzeš, pridaj!“:)