Východný železný štít 2340m - Popradský ľadový štít 2390m , alebo ako sme sa bicyklovali vo vibramách

Východný železný štít 2340m - Popradský ľadový štít 2390m , alebo ako sme sa bicyklovali vo vibramách

Ideme s Tomášom, celkom sa teším. S Jožkom nakoniec naplánujú aj vzhľadom na vývoz a zvoz, dve autá a rozdielne miesta začiatku a konca túry. Začíname teda na parkovisku TEŽ pod Popradskom plese s vývozom naň. Začiatok túry je ten istý ako bol na korunu Vysokej t.j opäť do doliny Zlomísk, no neodpájame sa z chodníka ale pokračujeme až k Ľadovému plesu a z neho  žľabom hore do Zlomiskovej štrbiny medzi Popradským ľadovým a Východným železným štítom. 

Cesta do štrbiny je celkom fajn, kamenistý žľab, ktorý je v závere trochu strmý a nepohodlný ale v štrbine sme celkom rýchlo.

Príšerne v ňom fučí a strmý zráz na druhú stranu mi bráni kochať sa dokonalým výhľadom a miestami aj postaviť sa. Na chvíľu skúsim vyjednávať, či ich tam nemôžem počkať, ale Tomáš povie, že ma v takomto teréne neistenú nenechá a že to dám. Nemám na výber☺

Vydávame sa vľavo zdolať najprv Východný železný štít. Hneď na začiatku je krátke exponované miesto, ktoré prechádzam so zaťatými zubami a smrťou v očiach, ktorá sa násobí každým Tomášovým: „počkaj, zastaň, to bude super fotka!“ 

Prejdem ho, a za ním je ďalšia platňa ktorá je síce širšia ale pod ňou z oboch strán je 100 metrov a ten pohľad ma stále posúva viac k zemi, až sa mi zdá že bude najlepšie ísť po kolenáchJ. Aj táto fotka vznikla asi takto: „urobím vám fotku, len sa musíš postaviť“J áno, takýto hrdina ja som. Potom je to už k vrcholu fajn, snažím sa nemyslieť na cestu späť.

Vrchol - „vrchol“ je o niečo vyššie ako sa ja presvedčím že toto mi ako vrchol stačí, a tak si ho úzkou štrbinou medzi dvomi skalami vylezie len Tomáš s Jožkom. Ideme naspäť, je to presne také isté! 

Nerozšírila sa tá platňa ani o milimeter a ani ten zráz pod nami nie je o nič kratší. Sme späť v štrbine, som tak psychicky vyčerpaná že keby prišiel po mňa vrtuľník, dobrovoľne do neho sadnem - a to lietanie neznášam! Chalani ale tvrdia, že Popradský už bude brnkačka a tak idem☺ . Mali pravdu, lezenie je to už pohodovejšie a na vrchole sme celkom hravo cca za pol hoďku , miestami hľadáme cestu a správny úchyt, niektoré kamene sú uvoľnené, keďže na tieto dva štity nelozia masy ľudí, ale Tomáš nám ukazuje kritické miesta. Sme hore! Výhľad masaker! Počasie nám fakt vyšlo, nie je ani obláčik a tak sa trochu zdržíme, občerstvíme a pokocháme. 

Tomáš s Jožkom preverujú pokračovanie hrebeňa na Kačací a Batizovský štít – vraj ďalsia plánovaná túra☺. Nevraciame sa cestou ktorú sme prišli ale z Popradského ľadového štítu schádzame opäť suťovinovo-kamenistým žľabom do Batizovskej doliny. Žľab má zo začiatku drobné kamene-suť, po ktorých sa ide veľmi zle, neskôr veľké a ešte väčšie po ktorých sa ide ešte horšie. Nekonečná cesta dolu, dodnes sa mi zdá že sme išli dve hodiny, kým sme sa napojili na turistický značený chodník pri Batizovskom plese. Tam už je teplo tak neznesiteľné, že sa vyzliekam do plaviek a nohavice si vyhŕňam najviac ako to ide. 

Už len zdupkať k Sliezskemu domu. Dopíjame cestou všetky zásoby vody a čaju a to sme to tento krát fakt nepodcenili a s vyschnutými ústami bojujeme s poslednými metrami. Opäť cestou dolu nadobúdam pocit „výnimočnosti“ a tak keď vidím pred sebou skupinku, ktorá ide kľudným tempom, hecnem sa a poloklusom ich predbehnem. Asi 10m pred nimi v tom kluse zakopnem o kameň a padnem na štyri ako kabela! Opäť sa ten hore nemohol pozerať na tú samoľúbosť, ktorá ma opantala a dal mi lekciu☺. Smiala som sa na sebe až po Sliezsky dom. Tam sme si vystáli rad na kofolu, pivo a Tomášovú polievočku a začali riešiť ako sa dostaneme nadol. Zvoz ktorý za poplatok robí Sliezsky dom práve odišiel a ďalší pôjde o vyše hodinu, ale Tomáš príde s myšlienkou požičať si bicykle a na nich zísť dole. Je nám teplo, chceme byť už pod sprchou a tak čokoľvek čo nás k tomuto snu priblíži je fajn. Išli ste už na biku vo vibramách?

No nič veď dolu treba len brzdiť! Jožkov bicykel síce túto schopnosť po prvom kilometri stráca, ale môj našťastie len píska, ale brzdí. Som vďačná za vzduch ktorý ma prefukuje, aj keď užívať si ho na roztopenom asfalte po ktorom prechádzame s odskakujúcimi kamienkami a ľuďmi ktorí idú zásadne štyria vedľa seba by mohlo dopadnúť horšie ako ten pád na chodníku. Kde to hovorili, že je tá búdka kde tie bicykle máme odovzdať? Som dole na parkovisku, chalani nikde, búdka nikde, tuším že je zle.

Volám Jožkovi a on mi povie, že som to prebehla a že sa musím vrátiť. Možno to bolo len 500m, najviac kilometer, možno to bolo len 100 výškových metrov, ale vo vibramách a v bunde to bola horská etapa Tour de Franc☺. Na sprchu na hoteli o pár minút nato budem spomínať ešte roky ako na najkrajšiu odmenu na svete!

Nastúpané metre: 1100 v.m.

Dĺžka túry: 12km

Celkový čas: 8 h