Môj prvý polmaratón, alebo keď chceš dokážeš všetko

Môj prvý polmaratón, alebo keď chceš dokážeš všetko 

Vždy som bola strašne tvrdohlavá a veta: „nedá sa, to sa nepodarí, alebo to sa nepodarilo nikomu“ vo mne vždy vyvolali záujem ukázať opak☺. 

Nikdy som nebola modelka, vždy som rýchlo naberala svaly a keď som si neustrážila stravu mala som tendenciu priberať aj z pohára vody☺. Veď to poznáte☺.Vždy ma hnevalo keď moja segra ležala štíhla pred telkou  a volal na mňa aby som jej podala misku s chipsami a ja som si písala denník čo som kedy zjedla a odopierala si viac ako jednu tabličku čokolády denne.:-) Proste sme každý iný. Niekto sa pre niektoré veci musí nadrieť viac, niekto menej. Niekoľko rokov mi trvalo, kým som našla záľubu práve v tomto „nadrení“ sa

A tak to bolo aj jedny  vianoce keď  som sa na seba pozrela do zrkadla a povedala som si dosť. Začnem behať a v marci zabehnem Bratislavským polmaratón☺. Potrebujem jednoducho "veľké ciele" . A tak som si obula čo som doma našla a začala postupne behať..bez plánu, bez času a v podstate bez progresu. Napriek tomu som sa prihlásila na trojkráľový beh☺. Súťaživosť bola pre mňa vždy silnou motiváciou. Vonku bolo -8 a bolelo chodiť, nie behať, ale zabehla som to☺. Prihlásila som sa teda na bratislavský polmaratón a bola presvedčená, že to dám a bola pre to ochotná urobiť všetko. V podstate zhodou náhod ( ale to je iný príbeh) som sa dostala k trénerovi behu, trénerke vo fitku, a výživovej poradkyni a začalo sa niečo čo sa volá disciplína. Vstať ráno o hodinku skôr, pripraviť si do mištičiek desiatu, obed a olovrant, nabaliť si veci na šport. Jeden deň to bolo behanie na dráhe v Martine, inokedy na štrbskom plese, korčuľovanie v Poprade, plávanie v Žiline, alebo bike v BB. Proste kde som bola, tam som športovala. Kúpila som si najdrahšie hodinky v mojom živote☺ a dodnes nedám na GARMIN dopustiť a začala makať. Prvé behanie bolo skôr chodenie☺ prvé večery bez chleba boli pekelné, noci so škvŕkajúcim žalúdkom boli nekonečné, a rána ktoré začínali o 4.00 lebo sa do toho všetkého blížilo skúškové boli dramatické. Ale za dva mesiace som zhodila 7kíl a na bruchu som mala prvý krát v živote tehličky, na dráhe som začala predbiehať ľudí ktorí pred tým predbiehali mňa.  Bol to neskutočný pocit! Určite bolo veľkou motiváciou, že niekto moje výsledky kontroloval☺ sám pred sebou sa človek vie oveľa jednoduchšie vyhovoriť, ale ak máte „reportovať“ svoje výkony niekomu kto sa vás ujal a kto venuje svoj čas a energiu tomu aby z vás urobil toho kým chcete byť, proste vám to nedá. Bratislavský polmaratón som odložila, lebo „z nuly na 100“ za mesiac nie je reálnych, ale na ten Bystrický v septembri to už reálne vyzeralo.

Je to tu zajtra je ten deň! Zajtra odbehnem svoj prvý  polmaratón. Nikdy som v tréningu takú vzdialenosť neodbehla, neviem čo so mnou urobí masa ľudí, zima do polovice preteku, teplo neskôr, kopčeky, ako budem piť, dávať gél, budem dávať gel?...trasu som si v hlave premietala a chodila jazdiť autom, bikom a pešo mesiac..som proste rada v živote pripravená. Ešte večer ľahký výklus a potom sa už len vyspať. A tak sa obúvam do tenisiek a ako zatlačím pätu už sa neviem vrátiť naspäť. Ako vždy všetci hovorili že ich „seklo“ a ja som si v duchu hovorila že aká blbosť a výhovorka, v tom momente som pochopila čo to je. Proste predklon z ktorého sa neviete dostať nijako. Zgúľam sa do postele, plačem, neverím, premietam si čo sa stane nasledujúce hodiny, do pretekov je možno 15hodín, možno to prejde...volám fyzioterapeutovi čo mám robiť..aj keď dopredu viem, že mi nepomôže nič..nespím celú noc, snažím sa cvičiť čo mi povedal fyzioterapeut a pomaly sa vystierať. 9 mesiacov tvrdého makania, odriekania, disciplíny má skončiť pred štartom??? Proste som ráno vstala...no vstala☺ ostala som v miernom predklone ktorý už nešlo vystrieť.  A tak som sa rozhodla že idem, že sa postavím na štart a skúsim to. Bez očakávaní, bez plánu, proste budem bežať kým to pôjde..200m? 3km? Uvidíme.

ŠTART! Prvý km idem, zatiaľ sa dá. Užívam si to, bolí to ale len  trošku☺. Ľudia sú úžasní, počasie ideálne, ubieha to..ďalší kilometer...zrazu otočka pri pivovare a stále to ide..bolia ma kolená, ale viem že môžem skončiť lebo objektívne príčiny mám ale zatiaľ  mi netreba míňam našich vidím akí sú hrdí dodáva mi to energiu idem ďalej. Výbeh naspäť na námestie a potom ku kúrii je trošku masaker ale stále to ide..paradoxne zbeh z Bakošky je najhorší úsek..bežali ste niekedy v predklone dole kopcom?! O štýle ani reči nejako to bokom odcupkám, viem že som na 18 km a ten záver už nevzdám. Začína bolesť neuveriteľná a možno zatiaľ najväčšia ktorú som v živote zažila. Bolí ma všetko, chrbát, bedrové kĺby ani necítim, kolená ufff peklo..ale už to nevzdám. Na 20km ma čaká kamoška, ktorá sa rozhodla že so mnou posledný km odbehne. Dodá mi to silu ktorú som ani netušila že mám a tak je to posledných 500m skôr šprint☺. CIEĽ! Naši myslím chceli volať záchranku, tak som plakala☺ od šťastia že som to dala, že som to dala za takých podmienok, že ten skoro rok stál za to! Že som to dala za takú veľmi slušnú priemerku! Proste hrdosť akú som dovtedy nikdy nemala.

Jasné že keď opadol adrenalín, skoro mesiac som chodila na obstreky, rehabilitáciu a to „seknutie“ si vybralo svoju daň, no na to si až tak nepamätám. Odbehla som potom ešte tri polmaratóny, desiatky pretekov a triatlonov ale  každý ďalší krát už bolo všetko jednoduchšie.

 No a konečne prečo to píšem teraz? Na prelome mája/júna ma čakali opäť „prvé preteky-pôrod“ a vo veľa veciach sa to tomu polmaratónu podobalo.  Pripravovala som sa naňho 9 mesiacov, disciplinovane, s odhodlaním, odopieraním, nevyspatím...

A bola som zvedavá čo sa stane „deň pred štartom“ čí tu bolesť na „18km“ vydržím. Čí ten posledný km so mnou odbehne môj muž a na konci bude ten pocit dokonalého šťastia..A je to neuveriteľné ale vlastne presne také to bolo. Do nemocnice som nastúpila neplánované a poležala si tam „pre istotu“ 6 dni kým sa mala narodila. Pôrod však bol presne taký ako som si ho naplánovala. Za maratónsky čas, s mužom na poslednom kilometri...

Dokonalý pocit šťastia neprišiel ale v cieli, vtedy prišla len úľava že plače, a že ja som živá a že je to vlastne všetko úspešné za nami. Prišiel nad ránom..v tichu nemocničnej izby, bez potlesku, bez ľudí ...na rukách s tým malým zázrakom, ktorý mi  v náručí  zaspal..a na rozdiel od toho šťastia v cieli polmaratónu trvá doteraz.

Najväčší rozdiel je však v tom, že preteky s podtitulom „rodičia“ sa tým neskončili ale začali...Tri týždne po pôrode môžem skonštatovať že s pôrodom je to ako s maturitou, myslíte si že je to tá najväčšia skúška na svete, a potom prídete na vysokú školu a skladáte skúšku za skúškou..materstvo má jediný rozdiel, musíte sa učiť bez knižiek a skrípt a známku sa možno nikdy nedozviete.  Každopádne bojujeme☺ a väčšinu času si to užívame. Všetkým vám ktorí čítate náš blog a ktorí ste nám držali palce strašne ďakujeme a tešíme sa na turistické príbehy v trojici ktoré vám budeme opäť prinášať.

Pani doktorka síce mojou otázkou, kedy môžeme malú zobrať prvý krát von (rozumej kopec) príliš nadšená nebola, ale my to stále nevzdávame☺ Na skale sa zatiaľ neudrží, ale my ju vynesieme☺.