O tom ako som sa rozhodla šuflík s názvom "nemôžem" nechať prázdny
V podstate má asi každý v živote nejaké obmedzenia. Zdravotné, finančné, morálne... A väčšinou si s pribúdajúcim vekom šuflíček s názvom "nemôžem" pomaličky plníme. Viete čo? Ja som ho mala vždy prázdny. A strašne som si na tom zakladala. Posledné týždne som ho začala otvárať a rozmýšľať čo všetko doňho budem musieť dať. Normálne vyrovnaná, zmierená, akože zodpovedná mama.
A potom sa to jedného dňa stalo. U nás na dedine organizovali každoročné bežecké preteky.Proste som sa rozhodla že tam pôjdem. Lebo som sa na seba nemohla pozerať, lebo som so sebou takou "zmierenou" nevedela žiť. Len tak aby som dokázala sama sebe, že na to mám. Aby som dokázala osudu, že si vybral ťažkého súpera. Bolo to obyčajných 6 kilometrov. Bolo to mega! Bolo to ako za starých čias. A niekde tam, pri behu v našom krásnom lese, 100m za tou babou ktorú som si povedala, že predbehnem aj keby som sa mala v cieli povracať, som sa rozhodla že ten šuflík bude proste prázdny. Lebo som vždy žila dnes, nie zajtra. Lebo bolesť sa nachádza v hlave rovnako ako vôľa. Lebo bez toho aby som sa snažila osudu rúhať, snáď mám ešte viac ako polovicu života pred sebou. A chcem ho žiť! A tak som sa rozhodla. Môžem ja nejakú chorobu zvysoka kašľať..Možno si tí zodpovednejší povedia, že je to nezodpovedné, a možno je. Ale ja sa ľutovať nikdy nebudem. Mám to v génoch , rovnako ako reumu:-) Viete na čo myslím, keď behám ? (a kým sa rozbehám je to fakt bolesť). Maminka mi hovorila, že sa jej často sníva, že sa postavila a že behala po lese..viem, že by za jeden taký beh vtedy dala všetko. A tak behám, lebo môžem, kým môžem. Posledne lialo, a ja som si povedala, že "no tak si to skrátim" a keď som prišla na skratku tak som si povedal, nebuď "sračka" (odpusťte). Lebo na rok chcem ísť opäť na triatlon do Rajca a v októbri si splniť sen o maratóne v Košiciach. A s malou pobehať celé Karpaty. Kým sa dostaneme vyššie. Nie, nie som silná, som len blázon! Ale.."bláznov, nezastavíš..láskou nabití blázni dobyjú svet!!!!"
Zajtra má polroka...a my ho oslávime na 100% na kopci😉.
A potom sa to jedného dňa stalo. U nás na dedine organizovali každoročné bežecké preteky.Proste som sa rozhodla že tam pôjdem. Lebo som sa na seba nemohla pozerať, lebo som so sebou takou "zmierenou" nevedela žiť. Len tak aby som dokázala sama sebe, že na to mám. Aby som dokázala osudu, že si vybral ťažkého súpera. Bolo to obyčajných 6 kilometrov. Bolo to mega! Bolo to ako za starých čias. A niekde tam, pri behu v našom krásnom lese, 100m za tou babou ktorú som si povedala, že predbehnem aj keby som sa mala v cieli povracať, som sa rozhodla že ten šuflík bude proste prázdny. Lebo som vždy žila dnes, nie zajtra. Lebo bolesť sa nachádza v hlave rovnako ako vôľa. Lebo bez toho aby som sa snažila osudu rúhať, snáď mám ešte viac ako polovicu života pred sebou. A chcem ho žiť! A tak som sa rozhodla. Môžem ja nejakú chorobu zvysoka kašľať..Možno si tí zodpovednejší povedia, že je to nezodpovedné, a možno je. Ale ja sa ľutovať nikdy nebudem. Mám to v génoch , rovnako ako reumu:-) Viete na čo myslím, keď behám ? (a kým sa rozbehám je to fakt bolesť). Maminka mi hovorila, že sa jej často sníva, že sa postavila a že behala po lese..viem, že by za jeden taký beh vtedy dala všetko. A tak behám, lebo môžem, kým môžem. Posledne lialo, a ja som si povedala, že "no tak si to skrátim" a keď som prišla na skratku tak som si povedal, nebuď "sračka" (odpusťte). Lebo na rok chcem ísť opäť na triatlon do Rajca a v októbri si splniť sen o maratóne v Košiciach. A s malou pobehať celé Karpaty. Kým sa dostaneme vyššie. Nie, nie som silná, som len blázon! Ale.."bláznov, nezastavíš..láskou nabití blázni dobyjú svet!!!!"
Zajtra má polroka...a my ho oslávime na 100% na kopci😉.