Och Tatry....
Presne viem, kde prvý krát vždy nadobúdam ten pocit...tesne pred čerpačkou za Mikulášom..tam sa prvý krát objaví Kriváň a odtiaľ, ak máte šťastie na pekné počasie, sa postupne objavujú všetky...Gerlach..Vysoká...Lomničák..
Jožko mi aj všetky ostatné zakaždým s trpezlivosťou ukazuje a pomenúva a myslím že už 50% by som zvládla tipnúť celkom dobre, ale stále sa na neho nehrabem, a v podstate si pamätám len tie, na ktoré som vyšla. Och, vždy keď ich vidím spomeniem si na tie studené rána keď vychádza slnko a dávam si kávu na Popradskom plese, alebo si na Sliezskom dome upevňujem cepín na batoh..to ticho..to očakávanie..neskôr ten strach a ešte kúsok neskôr ten pocit hore..najviac zo všetkých..(jasné! okrem tých milión pohľadov každý deň na ňu). Och a ten fuj pocit keď, cestou dole tie kamene nekončia a doliny sú dvakrát tak dlhé ako cestou hore..ten pocit po sprche a drinku..och Tatry!
Sme tu opäť. Nie dvaja, traja.
Jožko ráno vyráža na Dračí hrebeň a určite o tom čoskoro napíše. (tie fotky sú fakt brutálne :-)) A tak idem aj ja "zdolávať" Tatry. S reumou v tele a Meggy v kočíku.
Ukázala som jej Lomnický štít z parkoviska, (lebo tam si tatko zobral mamku), Humno (lebo tam snáď raz zoberie ona mňa),a najlepšiu cukráreň v Tatrách (lebo nebyť túžby zas zapnúť rifle zo strednej, odtiaľ by som si zobrala všetko). Mne fakt stačilo že som tam bola. V teplákoch, bez ortézy (skúšam stratégiu, nevšímam si to=zmizne to) v Tatrách, v novembri, v tričku. Jój a to že Meggy horský vzduch môže, a že bola celý čas geniálna ani nemusím spomínať.
Niekde na medzi zastávke na Králikoch síce začala novú etapu svojho ( a aj nášho života) s názvom "zuby" a čaká nás veselé obdobie, ale Tatry nemali chybu. Lebo opäť za mňa niekto varil, umýval riad, upratoval a ja som len tak bola...tam..pod tými štítmi..zaspomínať si na ten pocit, keď som si ho brala a prečo som to urobia..nadýchať sa toho kľudu ( a čerstvého asfaltu) čo tam mimo sezónne je. Bez smútku, že nemôžem byť hore s ním. Lebo som dole s ňou. Jój jasne že dokonalá nie som a že keď nám povedali, že sú lístky na Lomničák volné (nie vypredané ako každý pekný deň v sezóne) chvíľu sme váhali, či sme viac rodičia alebo turisti. Jasné! Vyhralo to prvé a skončili sme s ňou na Skalnatom plese! A ako jej výškový rekord to zatiaľ stačilo.
Proste využívame, že ešte nevie povedať "ale ja nevlááádzeeem" alebo "choďte si kam chcete, ja idem za kamošmi". Och sú tie Tatry s ňou iné...celý život s ňou je iný..ale viem, že príde deň keď bude tie pocity ktoré spomínam na začiatku, prežívať s nami...Že s mojím tatinom vyjde na Kriváň.
Že ju Tomáš vytiahne na Gerlach a že Jožka naučí ten uzol čo ho doteraz nikto nenaučil ( a náš Tomáš/vodca sa o to už toľko krát snažil)...a že keď najbližšie ( alebo za pár rokov) pôjdeme po diaľnici bude štíty našich Tatier menovať s ním..preto lebo bude mať jeho selektívnu pamäť a moju zážitkovú...
