Prvý rok manželstva, alebo ako sa zo športovkyne stala matka a z matky športovkyňa
Takýto vznešený nadpis mám napísaný už tri týždne a stále čakám na nejaký impulz k písaniu, alebo aspoň na to, kým sa zas tou športovkyňou naozaj stanem. Ale nechce sa mi nič. Nechápem ako som ešte pred mesiacom vstávala o piatej a cvičila?! Bolia ma všetky kĺby, keď kúpeme malú vstávam od vaničky hádam horšie ako babka, a ráno som šťastná, že máme oddelené spálne, lebo keby ma videl Jožko kým sa "rozchodím" vráti ma v záruke.😄 A tak po par návštevách lekárov som sa vrámci "self dif.dg." (rozumej: najmúdrejšia na svete) dostala až na reumatológiu.
Cestou z nej domov, v aute som premýšľala, že si budem musieť od Evity požičať názov a premenovať tento blog na "tento rok sa mi stalo všetko". Lebo to tak naozaj je...Stretla som Jožka. Po piatich mesiacoch som si ho zobrala za muža. Okrem toho sme za rok manželstva zažili naozaj všetko..zdravotné, pracovné, rodinné.. Prišla som o najdôležitejšiu osobu v mojom živote a dostala tú najkrajšiu. Stala som sa mamou. Papierovo v máji, reálne som si to povedala asi tri týždne dozadu. Určite to poznáte keď dieťa konečne odfúkne tak, že spí a vy sa premeníte na Toma Cruisa z Mission Impossible a poslepiačky presne viete kde na podlahu stupiť aby nevydala žiaden zvuk, a potom po asi 150krát chytíte tú uvoľnenú kľučku:-))) To ráno pred tromi týždňami som na to nezabudla a dotiahla ju. Vtedy som si povedala, že som sa konečne stala mamou! A zrazu má neuveriteľných päť mesiacov. Päť mesiacov neviem čo je spánok, lebo síce v noci spí ale ja nespím:-) neuveriteľne sa mi zlepšil zrak, sluch a čuch (poznáte tie otázky polovičke: ty to fakt nevidíš?nepočuješ?necítiš?), polovica mojej skrine sú tepláky, každé tričko mám ogrckané a v každom vrecku mám niečo čím sa dajú utrieť ústa. Všetok môj čas a myšlienky patria jej. A to si stále myslím, že som "normálna" mama. Jediný čas kedy som sa naučila nenosiť telefón,na nič nemyslieť a byť len "JA" je pár minút behu..občas.
Keď som sedela oproti tej reumatologičke a s chladnou tvárou počúvala čo mi hovorí (proste na katastrofy si nejako zvyknete), myslela som na to či a ako dlho ju ešte budem môcť hojdať a dvíhať a či bude deň kedy jej nezapnem gombík..to či bude zo mňa ešte niekedy športovec ma ani nenapadlo.
Doktorka povedala, že som to zdedila, pravdepodobne po niektorej prababke. No úprimne, viac by potešila zlatá tehlička na apartmán v Tatrách, ale našťastie som zdedila aj silu, tvrdohlavosť, húževnatosť a bezbrehý optimizmus, ktorý môj muž absolútne nechápe. A tak sa môžem ako už tisíci krát v živote vzdať, alebo bojovať a naučiť sa s tým žiť. A vybrať si či budem o 20-30 rokov patriť k tým 10% ktorí žijú tak, že ani nevedia že im niečo je, alebo budem namiesto po mladšej verzii Jožka pokukovať po vozíku. A že už s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebudem behať? Len v hodinkách mám 99 ďalších športov a 5 mesačný dôvod nevzdať to nikdy.
A viete čo, nezmením ten nadpis. Lebo práve som sa stala opäť športovkyňou. Lebo som sa postavila na štart s odhodlaním vyhrať.