O láske, alebo šport nie je všetko
Asi všetci ku koncu roka bilancujeme, zamýšľame sa nad tým čo sme prežili posledných 12 mesiacov a sme trochu viac sentimentálni. Nie som výnimka. Aj keď si novoročné predsavzatia nikdy nedávam, chudnúť začínam vždy pred vianocami, a už nejaký ten čas nebilancujem. Minulosť nezmením, nepoučím sa (aj keď môj tatino by si to už strašne prial) a tak žijem dnes a zajtra (dlhšie plány pri 7mesačnom dieťati sú aj tak zbytočné). No tento rok ma predsa len dostal. Prvé vianoce bez domácej majonézy mojej maminky, prvé bez bobaliek od mojej babičky, prvé bez šalátu na ktorý má trpezlivosť len moja sestra, prvé Vianoce s mojou malou Meggy, ktorej je to všetko zatiaľ jedno, hlavne nech má nerušený spánok a pravidelnú stravu☺.
Vždy som prežila vianoce s citrónom a tequilou a každý mal svoju úlohu. Teraz stojím pri sporáku a tvárim sa že presne viem ako sa tie bobaľky robia a tajne googlim☺. A je mi to ľúto, že som si každý rok hovorila, že už ten budúci budem dávať pozor a zapíšem si to, že som si myslela, že niektorí ľudia sú tu navždy. V duchu sa ale smejem, keď sa môj tatino pokúša robiť "hriatô" lebo sa tvári presne tak, ako ja pri tých bobaľkách. Viem že je to celé pre neho možno ešte ťažšie ako pre mňa. Vzťah rodičov deti asi vnímajú ináč, a ešte ináč keď sú malé a keď sú dospelé, keď majú čoto prežité.
Dnes môžem asi zodpovedne prehlásiť že prvý rok života dieťaťa ideálny manžel neexistuje☺ (objektívne aj my ženy dokážeme nájsť problém aj v "kope sena"), našťastie niektorí sa nimi potom stanú☺. A tak je to asi nie len s manželstvom, ale aj otcovstvom. Som s mojim tatinom rovnaká, čo samozrejme v istom veku prinášalo riadne komplikácie.
Keď on sa snažil vyvarovať ma chýb ktoré narobil a ja som si tvrdohlavo chcela nabiť držku sama! Dnes je pre mňa tou najväčšou oporou, poradcom a vzorom. On ma naučil lyžovať, bicyklovať, loziť po horách, on mi držal bundu pri prvom preteku ktorý som odbehla. On mi umožnil aby som po roku aj niečo mohla opäť prevetrať lyže, skialpy a bežky. A on ma dnes naučil, že šport nie je všetko. Joj ja sa stále naháňam za časom za ktorý som dakedy behala kilometer,snažím sa aby som mala na hodinkách "okrúhle" odbežkované kilometre, aby som na trojkráľovom behu zabehla lepší čas ako naposledy, aby som sa na ten triatlon opäť dostala a dala ho so cťou.
A keď som vrámci dvojfázového vianočného tréningu na ceste za dokonalým zadkom bicyklovala na stacionárnom bicykli, v izbe ktorú tatino presťahoval z maminkinho bytu, zbadala som, že jej na našu starú obývačkovú stenu postavil jej malý umelý vianočný stromček. A tak bez toho aby som v mojom mladom veku (áno vidím dobre) mudrovala, po tom všetkom čo priniesol tento rok som si istá, že jediné na čom naozaj záleží je láska. Taká tá, ktorá vás donúti vstať skôr aby ste niekomu prichystali raňajky alebo podložku na hranie. Taká tá, ktorá spôsobí že máte štyri ruky namiesto dvoch. Tá, ktorá má náruč bez otázok, tá ktorá z vás urobí prvých už na štarte. Prvých a jediných pre niekoho. Navždy. To je jediné víťazstvo za ktoré sa v živote oplatí bojovať. PF2019!
