Tenkrát poprvé, alebo o bicyklovaní v trojici.
U nás bol bicykel vždy taká čarovná vec. Prvý, úplne prvý darček
ktorý si pamätám na Vianoce bol Pionier (to je bicykel, pre tých čo sa narodili
keď ja som už pila prvú vodku v Leninovom parku). No a potom môj Maverick. Bola
som ešte na základnej, ale bola som úplne doňho. Tatino mi ho doniesol z
Talianska a nemala som to nikomu hovoriť☺.
Tak ja som každému hovorila, že mám frajera. Taliana. A volá sa Maverick. Áno
ako Tom Cruise v Top Gun.☺ Chodila som ho na balkón hladkať a bol to doteraz
určite môj úplne najdlhší vzťah. Tak, teraz moje kamošky po 25tich rokoch vedia konečne
pravdu. No a potom obdobie “ozajstného” bicyklovania, keď som po škole chodila
fučať na Kiar pod Králikami, alebo neskôr začala bicyklovať s maminkou. Krížom
krážom po okolí Bystrice, na Brači, v Štiavnici. Vlastne aj môjho muža som si
našla tak, že som na zoznamke hľadala niekoho s kým by som mohla bicyklovať.
Keď mi prvý krát sestra strážila malú, asi
dvojmesačnú spiacu Meggy, nešla som spať, ani na kozmetiku, pedikúru, vlasy,
ale na bicykel. A tak jediné čo už od vlaňajšieho leta fakt vážne riešime je
ako to dieťa k tomu bicyklu pripnúť. No a tak som objavila Thule multifunkčný
kočiaro-cyklo-bežecký zázrak. A tak som si ju pripla a vyrazili sme na náš
okruh. Júúj v Karpatoch je toľko krásnych trás!
Kaštieľsky les trochu preveril
odolnosť Meggy aj maximálneho odpruženia cyklovozíka, ale potom nás už čakala
len lepšia a horšia asfaltka. V Častej Meggy zalomila a ja som si vyskúšala šliapanie/ťahanie
10+kg závažia. Miestami som mala pocit že skôr ťahá ona mňa ako ja ju, ale
zvládli sme to. Keď sme míňali Papierničku zaspomínala som si na naše druhé
rande s Jožkom, keď som si myslela že to už je koniec a my sme boli
len v polovici. Veľmi podobné pocity som mala aj tento krát. Došliapala
som s Meggy až k Jazeru, kde končí asfaltka a rozhodla sa, že
otáčam.
Niekedy som taká rada , že sa na ňu môžem vyhovárať☺. Na druhý deň mi to
Jožko samozrejme spočítal a už bez nej som si musela prejsť celý „náš“
okruh. Ten pokračuje až na Hubalovú , odtiaľ na Čermákovú lúku, kde máte
možnosť sa rozhodnúť že cesta dolu bude už len cestou dolu a vľavo zísť až
k Zochovej chate, alebo sa rozhodnete že cesta dole bude sem tam aj cesta
hore-dole a trochu si to odbočkou vľavo strihnete popod alebo aj cez
Homolu.
No ale to už je iný príbeh s podtitulom, naháňam svojho muža,
nevládzem za mojim mužom, neznášam túto cestu, milujem túto cestu, bože ten les
je krásny, keď prídem domov zjem 6 koláčov, možno už domov ani nedôjdem..:-)
Tento príbeh s Meggy mal len niektoré podobné črty. Keď
sme sa otočili pri Jazere zistila som prečo sa
mi tak celkom dobre išlo napriek tým 10kg za chrbtom. Cestou spať som
mala pocit že miestami stojíme☺.
Samozrejme keď už mi dochádzali sily a tisíci krát som oľutovala
rozhodnutie nevrátiť sa poľnou cestou cez les , ale okľukou po asfaltke, Meggy
sa začala budiť. 7km predomnou, protivietor pocitovo hurikán, a dieťa
ktoré sa prebúdza. Najlepší tréning na svete.
Napriek tomu, že mám chuť
v Štefanovej hodiť bicykel, sadnúť do krčmy na čapáka a čakať kto ma
odvezie domov, došliapem to domov. Meggy sa usmieva, sladko sa vyspala
a ja viem že budem s nohami na „padrť“ za ňou behať najbližších pár
hodín. Ale boli sme na bicykli, všetci spolu, a tak to za to stojí.
